Moje oči
Pokoj neveští nič dobré.
Prešiel som starým mestom. Reč je o mojom rodnom Trenčíne. Čakal som na dcéru, ktorá bola v ZUŠ na svojej hodine huslí. Mal som niečo viac ako pol druhej hodiny voľna. Aby som ho neutĺkol na cestách v aute, vzal som si so sebou svoj koníček. Reč je o fotografii. Pokúsil som sa o pár záberov Trenčianskeho hradu, ktoré by mali byť iné ako tie, ktoré poznáme všetci z kníh, turistických sprievodcov a pohľadníc. Rýchlou chôdzou som sa priblížil k ruinám čo najbližšie tak, aby som chytil zapadajúce slnko. S pulzom vlastného srdca niekde na úrovni dovi, dopo, končíme som vybehol hore kopcom. Navôkol ostal len les a hradné múry so svojím rekonštruovaným pachom vekov.
