Moje oči
Pokoj neveští nič dobré.
Prešiel som starým mestom. Reč je o mojom rodnom Trenčíne. Čakal som na dcéru, ktorá bola v ZUŠ na svojej hodine huslí. Mal som niečo viac ako pol druhej hodiny voľna. Aby som ho neutĺkol na cestách v aute, vzal som si so sebou svoj koníček. Reč je o fotografii. Pokúsil som sa o pár záberov Trenčianskeho hradu, ktoré by mali byť iné ako tie, ktoré poznáme všetci z kníh, turistických sprievodcov a pohľadníc. Rýchlou chôdzou som sa priblížil k ruinám čo najbližšie tak, aby som chytil zapadajúce slnko. S pulzom vlastného srdca niekde na úrovni dovi, dopo, končíme som vybehol hore kopcom. Navôkol ostal len les a hradné múry so svojím rekonštruovaným pachom vekov.
1×5 > 5×1 – hra na pozornosť zákazníka.
Je to len pár dní, čo som sa na knihe tvárí posťažoval, že je ľahké postaviť blog, ale je ťažké doň niečo zmysluplné napísať a len čo som v novom roku päty z domu vytiahol, téma sa ponúkla sama. Platíme v obchode za hodnotu, alebo je to len test pozornosti zákazníka?
“Nesúďte …” poňaté inak.
V ostatnom týždni som absolvoval stretnutie, ktoré ma prinútilo porozmýšľať, ako veľmi som pripravený rešpektovať známe „Nesúďte, budete súdený.“, alebo „Kto do teba kameňom…“ Zamestnalo ma to natoľko, že zo mňa akosi náhle počas nedeľnej noci vypadol tento blog post.
Aké ľahké je mať pekný deň.
… a to aj napriek tomu, že okrem cesty domov nestálo ostatné za veľa. Neviem či človek v ľahko postpubertálnom veku má nárok aj na verejný prejav emócie a to obzvlášť, ak sa naňho hľadí cez obvyklé spoločenské šablóny. Ale veď čo je zlé na tom vyzerať hlúpo ak ide o podelenie sa s dobrým pocitom, ktorý môže nakaziť aj iných, nie?
Read more
Aj vlakom sa to dá.
Infantilný nadpis. Iste, ale keď skutočnosť je naozaj taká. Po rokoch strávených za volantom rôznych áut, kedy som mal tú možnosť zabudnúť na mestskú hromadnú dopravu, státie na zastávkach, tlačenicu v autobusoch a upäl som sa na jediný spôsob prepravy -automobil, povedal som si: “Stačí!” Často (zhruba 2 krát týždenne) už osem rokov cestujem po trase Trenčín, Bratislava a späť. V ostatnom čase sa však cesta najmä smerom do Bratislavy pozvoľna predlžuje. Rekord mám zatiaľ 4 hodiny! Trochu poprší, zopár vodičov nezvládne rýchlosť, cestári zrekonštrujú počas špičky privádzač a je to. Je to unavujúce o premrhanom čase ani nehovorím. Navyše niet tej sily, čo by ma prinútila dohodnúť si pracovné stretnutie v Bratislave na pondelok predpoludnie. Docestovať autom včas? Nie. To nie je možné. Zapchatá diaľnica D1 medzi Trnavou a Bratislavou je samozrejmosťou. Diaľničný obchvat hlavného mesta sa rýchlosťou premávky blíži k lesným cestám “upchatým” náhliacou sa lesnou technikou. Unavený a znechutený som teda skúsil vlak. Read more
