25 rokov Slovenska, momentka z 19. septembra 1991.

Výňatok z knihy „25 slovenských rokov“ od vydavateľstva mayer media.

     Momentka z 19. septembra 1991:

     Kým sa na bratislavskom Námestí SNP konalo niekoľkodesaťtisícové celonárodné zhromaždenie Za zvrchované Slovensko, pod sochou českého leva na dunajskom nábreží v tom čase niekdajšia kandidátka na post prezidentky Slovenskej republiky a neskoršia premierka SR, sociologička a aktivistka VPN Iveta Radičová spolu s ďalšími odporcami slovenskej štátnej samostatnosti organizovala petičnú akciu Za spoločný štát. Pod levom sa vtedy zhromaždilo len pár desiatok ľudí.

 

„ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT“

K demokraticky zmýšľajúcim občanom

 

My, ktorým záleží na osude Slovenska nemenej ako signatárom výzvy Za zvrchované Slovensko, sme takisto presvedčení, že slovenský národ, ako aj všetci naši občania, má dnes historickú a neopakovateľnú príležitosť: vybudovať slobodný, spoločný demokratický štát.

Vedomí si nenapraviteľných mravných a ekonomických škôd, ktoré by priniesol rozpad ČSFR, odmietame všetky pokusy stavať obyvateľstvo pred hotovú vec a roznecovať národnostné vášne tam, kde ide o presadzovanie osobných ambícií.

Sme dosť zrelí na to, aby sme sa z vývoja okolo nás poučili. Sme dosť rozvážni na to, aby sme vedeli samostatne o sebe uvažovať v duchu slušnosti, ľudskosti a znášanlivosti. Sme dosť mravní na to, aby sme mali odvahu držať sa ústavných demokratických spôsobov. Konečne máme možnosť trpezlivo hľadať novú podobu spolužitia. Využijme ju. Občania v slobodných voľbách nikomu nedali hlas na rozbitie spoločného štátu. Preto poslanci Slovenskej národnej rady nemajú mandát rozhodnúť o jeho zániku. Ak sa má rozhodovať o našom osude, rozhodnime v referende.

Naše úsilie o spoločný štát je bojom o demokraciu.

Poslanci Slovenskej národnej rady, nepodľahnite politickým manipuláciám, nepodľahnite nátlaku. Nedovoľte, aby sa zopakoval Február 1948!

 

PLAGÁT INICIATÍVY  ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT

OBČANIA  SLOVENSKA

Žijete so svojimi každodennými starosťami a radosťami a pritom možno netušíte:

  • Že v najbližších dňoch chce časť poslancov SNR vyhlásiť takú zvrchovanosť, ktorá by znamenala samostatný slovenský štát.
  • Že na hraniciach Moravy by sa postavili colnice a priechody.
  • Že obchody s Českou republikou, by sa prepočítavali na doláre.
  • Že vytvorenie vlastnej Slovenskej armády, ďalších ministerstiev a tlačenie vlastných slovenských peňazí by stálo niekoľko miliárd korún, ktoré by ste museli zaplatiť vy, občania, z nižších miezd alebo vyšších cien.
  • Že v samostatnom Slovensku by sa zvýšila inflácia a aj nezamestnanosť.
  • Že by nakoniec v našej republike mohla nastať situácia podobná Juhoslávii.

AK CHCETE POVEDAŤ SVOJE „NIE“ TEJTO HROZBE, PRÍĎTE NA MÍTING

ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT

KTORÝ ORGANIZUJE VPN V NEDEĽU 22. SEPTEMBRA 1991

O 16. HOD NA NÁM. SNP V BRATISLAVE

PRÍDU AJ POPREDNÉ OSOBNOSTI NÁŠHO POLITICKÉHO A KULTÚRNEHO ŽIVOTA

PRÍĎTE TERAZ, KÝM NIE JE NESKORO

 

 

Výzvu okrem ďalších podpísali:

Milan Lasica, herec,   Ladislav Kováč, vedecký pracovník, Pavel Vilikovský, spisovateľ, Božidara Turzonovová, herečka, Partin Porubjak, dramaturg, Martin Bútora, spisovateľ, Tomáš Janovic, spisovateľ, Karol Kállay, fotograf, Ľubomír Feldek, spisovateľ, Magda  Vašáryová, herečka, Peter Breiner, hudobný skladateľ, Pavel Uhorskai, generálny biskup, Marián Zednikovič, herec, Július Satinský, herec,  Milan Markovič, moderátor, Katarína Zavacká, právnička, Vladimír Strnisko, režisér,  Stanislav Radič, scenárista, Jaroslav Čorba, redaktor, Ota Plávková, publicistka, Vladimír Krivý, sociológ, Ján Štrasser, spisovateľ, Juraj Jakubisko, režisér, Milan Šimečka, spisovateľ, Iľja Zeljenka, hudobný skladateľ, Peter Mariánek, pamiatkar, Miloš Tomčík, vysokoškolský  pedagóg, Miroslav Žbirka, spevák, František Šebej, vedecký pracovník, Marta Ličková, prekladateľka, Magda Takáčová, prekladateľka, Zora Bútorová, sociologička, Teodor Münz, filozof, Stano Dančiak, herec, Elena Vacvalová, redaktorka, Ivan Marton, muzikológ, Anna Javorková, herečka, Rudo Brtáň, literárny historik, Oľga Feldeková, spisovateľka,  Vojtech Hron, redaktor, Ľubomír Ďurovič, vedecký pracovník, Elena Várošová, historička, Jana Kocianová, spevačka, Deana Horváthová, herečka, Jana Plichtová, psychologička,  Elo Romančík, herec, Soňa Čechová, publicistka, Tatiana Rosová, sociologička, Fedor Matejov, vedecký pracovník, Eva Sepešiová, speváčka, Radislav Matušík, vysokoškolský pedagóg, Peter Šporer, novinár, Fedor Gál, prognosti, Michal Ač, novinár, Martin Kusarda, novinár, Andrej Zmeček, technik, Jaro Rihák, režisér, Peter Belan, lekár, Boris Farkaš, herec, Katarína Farkašová, dramaturgička, Jana Juráňová, redaktorka, Kveta Dašková, redaktorka, Viera Lorencová, redaktorka, Oskár Čepan, literárny vedec, Naďa Čepanová, odborná aistentka, René Bílik, literárny vedec, Eugen Korda, novinár, Eva Jenčíková, vedecká pracovníčka, Jaro Franek, odborný asistent, Elena Krišková, prekladateľka, Ivan Dianiška, sociológ, Miroslav Vico, redaktor, Martin Maruška, študent, Vlasta Luptáková, novinárka, Vladimír Čech, matematik, Ľuba Lesná, novinárka, Lajos Grendel, spisovateľ, Miroslav Lehký, hovorca Charty 77, Igor Očenáš, literárny vedec, Rudolf Sikora, výtvarník, Lev Bukovský, matematik, Pavol Erdziak, publicista, Ľuba Zednikovičová, redaktorka, Sergej Michalič, novnár, Rudolf Zajac, vysokoškolský pedagóg,  Ján Pišút, vedec (minister vlády SR), Karol Spišák, režisér, Pavol Hoffmann, ekonóm  (minister vlády ČSFR), Peter Tatár, lekár, Soňa Szomolányiová, sociologička, Roman Rjachovský, scénograf, Darina Pavlů, etnografka, Daňo Bútora, novinár, Iveta Radičová, sociologička, Jozef Bakšay, minister vlády ČSFR, Egon Gál, vysokoškolský učiteľ, Rudolf Chmel, veľvyslanec, Milan Resutík, veľvyslanec.

Celkove VÝZVU ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT podpísalo 891 ľudí.

Dostal som otázku aký má zmysel publikovanie týchto mien. Žartom som odpovedal, aby pán Kiska vedel koho ešte nevyznamenal z tých, čo boli proti vzniku štátu. Ak prebiehajú závažne spoločenke zmeny a mení sa všetko, môže sa zmeniť aj človek. Keď si pozriete uvedené mená, vlastne dodnes tvoria verejnú mienku, vystupujú  v médiach a sedia v štátnych orgánoch. Reprezentujú štát a nadávajú na Mečiara a mečiarizmus,  ale dodnes z neho žijú bez hanby. Možno by stačilo, keby aspoň raz v živote našli odvahu a povedali prepáčte, mýlili sme sa. Ale veľa ich zámerov aj dnes z ich omylov vychádza. Samozrejme neboli jediní. Proti bolo celé KDH, proti bola Strana demokratickej ľavice, proti bola Demokratická strana a mali väčšinu v ústavnej rade aj vo federálnom zhromaždení. Čiže ciele ktoré hlásali mohli naplniť. Ale za dva roky nedokázali dať ani odpoveď na to či federácia má byť a aká má byť. Zbabelo to  nechali na tých,  čo prídu po nich.

Poďme aj trochu k filozofickej a právnej veci. Všetci čo boli proti sa oháňali myšlienkou ľudských a občianskych práv. Môže byť slobodný človek, ktorý nepatrí k slobodnému národu? Medzi základné práva každého národa patrí právo na sebaurčenie. Prvý krát vo svojich dejinách mali Slováci právo na sebaurčenie,  nezávisle od vonkajších rozhodnutí. Národy môžu toto právo realizovať ale nemusia, ale keď sa rozhodnú ho realizovať,  byť proti nemu je zločin proti národu. Aj keď nie trestným ale morálnopolitický odsuditeľný.

Samozrejme že štruktúra tlaku na Slovensko,  aby zostalo vo federácii malo vyjadrenie aj v inštitúciach československých. Bola to bezpečnostná päťka, ktorú viedol osobne Václav Havel, ktorej rozhodnutia mohli mať až tragickú povahu, ale úspešne sme ich marili. V rámci Federálnej informačnej služby bola vytvorená osobitná sekcia pre boj proti slovenskému nacionalizmu a na prvom mieste som bol ja. Išli vtedy a idú dodnes rozsiahle dezinformácie k mojej osobe aj  mojim spolupracovníkom. Pretože som vedel čo robiť vytýkali mi, že som špeciálne pripravený agent KGB, agent ŠTB, Obvinili ma zo zločinov o ktorých som ani nevedel a netušil. Deziformácie boli podávané médiám a ono to funguje ďalej. Napríklad vo filme Mečiar celá pasáž Milana Žitného bola spracovaná a podsunutá médiám ako nepravda a s touto nepravdou otravujú myslenie ľudí a žiakov na Slovensku. Názory zrodené v klamstve, žijú v klamstve a pomocou médii chcú, aby týmto klamstvám verili všetci.

Nebolo to také jednoduché . Do boja proti Slovensku sa zapojil aj takzvaný privatizačný československý fond vtedy vedený Ivanom Miklošom, kde sa vychádzalo z toho, že majetok na Slovensku sa odovzdá občanom Českej republiky a majetok  Českej republiky občanom Slovenskej republiky. Paradox bol,  že sme boli dvakrát menší , ale do fondu sme dali viacej peňazí.

Nech si nikto nemyslí, že to bola záležitosť iba politických štruktúr a mediálnej politiky, ktorá trvá dodnes. Ale prvý pokus zatknúť ma pred voľbami 1992 vyšiel s prokuratúry a iba náhodou neprešiel. Provokácie proti strane HZDS, infiltrovanie štruktúr tejto strany pokračovalo až do jeho záveru. Ak hodnotíme hlavné ciele propagandy v tomto stanovisku boli opísané. Kým prvé vyhlásenie bolo morálnym apelom , druhé vyhlásenie, ktorého  základom  bolo zneisťovanie ľudí,  ba priam strašenie občanov Slovenska vytvárajúc víziu chaosu, ba katastrofy . A bol to bubák na ľudí na Slovensku. Najprv to viedol Fedor Gál a po ňom sa zmocnencom Václava Havla stal Martin Butora. No a teraz sa poďme pozrieť čím sa ľudia strašili.

Vojna v Juhoslávii – nebola na Slovensku ani v Čechách hoci čechoslovakisti nevylučovali ani takúto variantu. Boli sme chytrejší.

Na Slovensku sa zvýši inflácia a nezamestnanosť – v skutočnosti nezamestnanosť bola veľmi vysoká už pred rozpadom federácie a Česká republika si pomáhala tým že nám vracala z ostravska a iných miest  ľudí na Slovensko. Boli okresy s 30 percentnou nezamestnanosťou. V roku 1998 bez zahraničnej pomoci , bez vycestovania do zahraničia klesla nezamestnanosť pod 10 percent. Trvalo 20 rokov kým sme sa vrátili k výsledkom v roku 1998. Inflácia bola v rámci federácie. Zmena kurzu koruny československej viedla k tomu , že nové dôchodky boli hlboko pod hranicou životného minima a museli byť valorizované . Signatári nevedeli, že by bol bez náhrady zrušený vojenský priemysel , baníctvo,  ohrozené hute, energetika, výstavba infraštruktúry. Všetko bez náhrady v dobrom Československu.

Signatári tvrdia, že obchody z Českou republikou sa budú prepočítavať na doláre. To znamená, že by mal byť kurz koruny českej voči kurzu koruny slovenskej tridsať  ku jednej.  Zase vedome strašili. Pri clearingovom zúčtovaní republika česká platí slovenskej a nie naopak. A bolo obdobie keď koruna slovenská bola silnejšia,  než koruna česká. Takmer z nuly sme vytvorili také množstvo dolárových rezerv, že sme mohli zaviesť voľnú výmenu koruny slovenskej pre fyzické i právnické osoby v neobmedzenej výške. Vláda v roku 1998 končila s plusom v štátnej pokladni 32 miliard korún.  Podlo oklamali verejnosť, keď na čas volieb týchto 32 miliard previedli na oprávky a vyhlásili,  že štát nemá peniaze. A po voľbách ich previedli ako plus novej vláde. Za podvod nikto nie je trestaný, ani sa o  tom  nehovorí a neodcudzuje,  že to bolo robené len voči mojej vláde .

Museli by sme platiť za vytvorenie novej slovenskej  armády, ministerstiev, tlačenie nových  slovenských peňazí a museli by ich zaplatiť občania z nižších miezd alebo  vyšších cien. Ďalšia lož. Do federálnych príjmov išli príjmy z bánk, zahraničných podnikov,  federálne riadených odvetví – železnica a podobne . Čiže Slovensko za tieto ministerstvá platilo. Alikvótna čiastka sa previedla na Slovensko.

Že na hraniciach Moravy sa postavia colnice a prechody je bohužiaľ smutná pravda. Nebolo to v projekte rozdelenia štátu, ale minister financií Českej republiky sa poponáhľal. Išlo o dočasné opatrenie.

Upozornenie, že v najbližších dňoch chce časť poslancov vyhlásiť takú zvrchovanosť, ktorá by znamenala samostatný slovenský štát, bola lož. Dátum 22. september 1991 znamená, že vtedy bola platná federálna ústava Československa  z roku 1968 a podľa nej bolo ústavou zaručené právo Slovenska mať vlastnú ústavu. Čiže diskusie, ktoré boli vtedy vedené, boli aj proti ústave z roku 1968, a že vôbec na Slovensku sa o tejto téme hovorilo. Vedeli signatári, že majú ústavnú väčšinu .Samozrejme,  že podlé dušičky politikov tých čias išli ďalej. Prijali federálny ústavný zákon o rozdelení Československa. Tento zákon hovoril len o politickom rozdelení a jeho technológii, ale nie o ekonomickom rozdelení. Postup bol vymyslený tak , aby vlastné delenie  federácie nebolo možné okrem národných orgánov, federálneho zhromaždia a súhlasu prezidenta, generálneho prokurátora, ústavného  súdu. Každý ho mohol vyhlásiť za neplatný. Informovali sme ,  že vystúpenie je možné  len na základe tohto zákona aj keď  sme vedeli, že sa to nedá. Preto v roku 1992 vo federálnom zhromaždení bol v snemovni ľudu, aj v snemovni národov prijatý ústavný zákon, ktorý nahradil tento federálny o rozdelení Českej a Slovenskej federálnej republiky na dve samostatné republiky, ktorý dodnes platí. Súčasne dohodami českej a slovenskej vlády bol prijatý režim usporiadania vzájomných vzťahov, o ktorom nikto nehovorí, ktorý bol tak demokratický a premyslený, že EU sa k nemu len približuje.   Ústavný spôsob zániku federálnej republiky československej je dodnes v histórii ľudstva jediný takýto dokument a spôsob, trošku sa približujú Švédi a Fíni. Uznal ho celý svet, len na Slovensku pri 25. výročí vzniku štátu, tí čo sedia v najvyšších funkciách to neuznávajú. Novinári pri každej príležitosti hurá na Mečiara a mečiarizmus ! Nedivím sa tým čo vtedy nežili. Ale aj tým  mám za zlé, že vlastne ani nechcú vedieť aké to  bolo a aké problémy sa riešili.  A tak vlastne na veľa stranách novín, veľa záberoch na televíznych obrazovkách o tomto období počúvame lži a hlúposti. Za hlupáka nepovažujem človeka, ktorý niečo nevie, ale ten čo vedieť môže a nechce je v mojich očiach hlupák. A je jedno na akej stoličke sedí a je jedno koľko má divákov, poslucháčov, alebo čitateľov. Ak som niekoho urazil, tak úmyselne. Zachádzajú tak ďaleko, že už tretiu generáciu otravujú tak, aby nepoznala sama seba a svoju históriu. Strom ktorý nemá korene vyschne. A v tomto štáte legitímne prebieha otravovanie koreňov a od nás sa iba čaká ,že sa budeme na to mlčanlivo pozerať. Raz  v mene federácie, raz v mene únie, raz v mene NATO a raz v mene globalizmu. Ozaj sme boli Slovákmi len to krátke obdobie 1992-1998 ? Myslím tým národné spoločenstvo.